Zdeňka Pohlreich: Správy z nitra

O knihe Zdeňky Pohlreich som občas počula od iných onkopacientov. Knihu napísala v roku 2019 a zrejme oslovila práve túto časť populácie. Kúpila som si ju v návale sebaľútosti po návšteve banky, kde mi akoby mimochodom ponúkli jeden z ich top produktov: pohrebné poistenie. Bola som tesne pred 4-tou chemoterapiou. Knihu som v kníhkupectve skusmo otvorila, prečítala pár riadkov a vedela, že Zdeňka mi bude rozumieť.

Po prečítaní knihy som si istá, že sme každá niekde inde a že je to v poriadku. Knižka je čiastočne opis jej boja s rakovinou prsníka, nahliadnutie do súkromia i hlbokej minulosti a zároveň popis toho, čomu sa venovala najviac: liečeniu svojej duša. Zdeňka opisuje svoje skúsenosti s liečením čakier, s vecičkou, ktorá tomu pomáha (bicom – škoda, že v knihe nie je obrázok) a celkovo vysvetľuje svoje napojenie na vesmír či vnútorný hlas. V tejto veci sa vôbec nezhodneme, k ezoterike nemám vedome žiadny vzťah. Zároveň čisto racionálne popisuje, ako sa napokon rozhodla pre klasickú liečbu rakoviny, popisuje chemoterapiu, operáciu (pri tej chemoterapii ma trošku nahnevala, vraj jej tie posledné dávky nespôsobovali žiadne vedľajšie účinky. U mňa je to naopak, čím viac chemoterapií, tým horšie. Nuž ale závisť je to, s čím sa musím vysporiadať sama).

„Chtěla bych vyprávět svůj životný příbeh o nemoci, která sa proměnila v moc. V moc ovládnout svůj život a vzít za něj plnou zodpovědnost.Věřím, že každý dokáže změnit běh života. (…) Mám jediné přání – pokud tento příbeh povzbudí jen jednoho z vás a pomůže mu, je smysl mé nemoci naplněn.“

V jej knihe je to častý motív a miesto, kam smeruje svoje rozprávanie. Je to pre ňu stred, cieľ a cesta. V knihe často spomína druhých ľudí a to, čo sa od nich naučila. Najčastejšie sú to rôzni terapeuti a liečitelia, ale vracia sa aj k svojmu vzťahu s prvým a druhým manželom, dokonca sa v knihe vyjadruje aj k mimomanželskému pomeru s 15-ročným mladíkom. Veľkú časť knihy venovala odkrytiu vzťahu s rodičmi, pre mňa nádherným spôsobom popisovala, ako až po rokoch porozumela svojej vlastnej mame a toto porozumenie im otvorilo nádherný vzťah (ktorý dovtedy nemali). Zo svojho života spomína ako kľúčovú ešte jednu udalosť, ktorá sa týka detí a materstva, ale tú neprezradím, prečítajte si sami. Trošku sa aj obávam, či sa niekto nepohorší.

Krásnou súčasťou knihy sú kone. Zdeňka vlastní ranč a venuje sa trénerstvu koní. V kapitolách knihy sa vracia ku koňom a vysvetľuje, ako kone fungujú, ako vedia vnímať problémy u druhých a ako vtedy nespolupracujú. Kapitoly o koníkoch boli pre mňa zvlášť obohacujúce, informácie o nich a ich interpretácia Zdeňkou posúvajú toto zviera v mojom vnímaní na vyššiu úroveň.

„Strach je opakem lásky. Strach je jen pocit. Začala jsem ho pozorovat a zjistila jsem, že se nebojím toho, co se děje teď, ale toho, co má přijít. Tedy budoucnosti. A tak jsem začala žít teď. Najednou byl strach pryč a objevila se touha bojovat. Obrovská touha žít.“

Čo by som knihe vyčítala, je grafické spracovanie. Vety písané oranžovou farbou boli ťažko čitateľné. Aj obálka môže odradiť čitateľa, pôsobí retrodojmom, no knihu Zdeňka napísala relatívne nedávno, v roku 2019.

Nechcem hodnotiť Zdeňkin život, no prežila toho dosť. Nezhodnem sa s ňou v životnom štýle, no niečím mi jej kniha a výpoveď zarezonovala. Je to spôsob, akým sa pozerá na chorobu. Choroba je pre ňu príležitosť. V knihe to niekoľkrát spomína a všetko smeruje k tomu, aby čokoľvek, čo jej choroba priniesla do života, v maximálnej možnej miere využila pre seba a ďalej pre druhých. Zdá sa, že Zdeňka našla po náročných rokoch pokoj. Z choroby sa napokon vyliečila a teraz pokračuje v tom, čo počas rokov s rakovinou získala – pracuje s ľuďmi a koňmi, stala sa liečiteľkou, stará sa o svoje deti i o iné v táboroch na jej ranči a zdá sa, že aj jej druhé manželstvo je v poriadku. A to je po rakovine všetko veľké životné požehnanie.