Elizabeth Strout: Olive Kitteridgeová

Pulitzerova cena za rok 2009. Slovenské vydanie v roku 2019. Dostala sa ku mne na konci roka 2022. Ako dobre.

Podľa obálky som očakávala román minimálne o niekom ako Jana Eyrová. O niekom krehkom, no silnom zároveň. A začítala som sa do knihy, ktorá ma prinútila premýšľať nad vlastným starnutím, nad zabudnutím sa v stereotypoch, v získaných zlozvykoch. Musela som si chtiac-nechtiac konfrontovať samu seba s tým, koho ľudia vo mne uvidia o 20-30  rokov, keď budem na dôchodku (ak sa dožijem, lebo však rakovina prsníka a nekonečná liečba…)

Pretože Olive nie je krehká, štíhlonohá, elegantne oblečená dievčina z obálky. Je to učiteľka, na dôchodku, s povahou rovnako komplikovanou, ako sú jej vzťahy. Najviac ten s jediným synom. Žije v malom meste, kde učila matematiku viacero generácií a tie si na ňu rôzne spomínajú. Aj preto je kniha písaná na prvý pohľad tak čudne a chvíľu mi trvalo, kým som pochopila zámer autorky. Je to akoby súbor poviedok, ktoré majú aj nemajú spoločného menovateľa – žiadalo by sa napísať, že je to Olive Kitteridgeová, ale pomernú časť knihy zaberá jej manžel Henry. Je popísaný tak sympaticky, že Olive pri ňom chvíľami vyzerá ako smeterika, chvíľami však pôsobia ako oddaný a rokmi zladený manželský pár.  Až k záveru knihy som ocenila túto časť venovanú manželovi. Zdá sa, že autorka mala presný zámer. Akoby to všetko o ňom bolo vpísané v Olive, no prekryté nánosmi rokov, zlozvykov, drobných zranení a vzájomných opustení, no kdesi stále presvitá niečo ako – láska?

V tomto je absolútna sila tohto nezvyčajného poviedkového románu. Jednak tá konfrontácia s vlastným starnutím, ktorá nemusí byť pre všetkých príjemná a tiež to, ako pokojne, bez hodnotenia, súdenia či iného hodnotového smerovania autorka popisuje obyvateľov mestečka, v ktorom žije aj Olive. Každý z nich má určité ťažkosti, niekto menšie, iný väčšie, popri nich žijú svoje obyčajné životy, bežné starosti. No nejakým spôsobom sa stále stretávajú s Olive. Ktorá má sama ťažkosti s vlastným synom.

„Zhlboka sa potichu nadýchla a spomenula si, ako nezávidí mladým dievčatám zo zmrzlinárne. Vedela, že za znudenými očami čašníčok nosiacich zmrzlinu sa skrývajú veľké túžby, veľké odhodlanie, veľké sklamania; čakalo na nich toľko zmätku a (ešte únavnejšieho) hnevu; ach, kým to pre ne skončí, budú obviňovať, obviňovať a obviňovať a potom sa samy unavia.“

Ako čas plynie, aj Olive sa ocitne v zlomovej životnej situácii. Ani vyšší vek ju neušetrí od konfronvácie so sebou. Či chce či nechce, bude sa s ňou nejakým spôsobom musieť vysporiadať. Olive to napokon po krátkej stagnácii urobí – chvíľami zlostne, tvrdohlavo, občas starostlivo, možno aj nežensky… ale urobí to. Niekde tam na konci románu preblikne nádej a akýsi pocit, že život sa s nami možno pohráva, niekedy aj zahráva a možno sa aj posmieva, ale napokon sme to my, kto zaujímame postoj. Bez ohľadu na vek.

„Spomenula si, čo je nádej. A nádej bolo vrenie vnútri, ktoré nás ženie ďalej, rozráža nám vodu tak ako lode tam dolu, ako lietadlo, ktoré ju vezie tam, kde ju potrebujú.“

O knihe napísala: Magi Vanovčanová

Volám sa Margita, mám 3 synov (ročníky 2011, 2014 a 2019) a spolu s nimi i ďalšími nadšenými čitateľmi tvoríme tento blog. Knihy sú pre mňa terapiou. V roku 2022 mi diagnostikovali rakovinu prsníka v II. štádiu, absolvovala som mastektómiu, chemoterapiu, ožarovanie aj biologickú liečbu. Momentálne som v remisii a pomaly sa zotavujem. Knihy zohrávajú podstatnú úlohu v mojej ceste za silou a zdravím. Písať o knihách pre mňa znamená rozširovať nadšenie a radosť z príbehov. Pozývam aj Vás, začítajte sa.