Elizabeth Strout: Znova Olive

Takto vyzerá staroba? Pokračovanie príbehu o Olive, ktorý sa začal tam, kde by iné príbehy končili. Olive už pochovala dvoch manželov, syn sa presťahoval tisícky kilometrov od nej, vnúčatá ju nepoznajú, Olive býva v domove dôchodcov a tajne nosí plienky. Na noc. Aj napriek tomu sama sebe povedala: Nie som nešťastná.

Znovu Olive je pokračovanie úspešného poviedkového románu Elizabeth Strout o Olive Kitteridgeovej. Už keď som začala čítať druhú časť, niesla som si so sebou názor, že je ešte lepšia ako prvá. No druhá časť by nebola taká zaujímavá, keby sme už Olive vďaka prvej časti nepoznali. Už vieme, že niekto ju má rád a iný neznáša. Vieme, že je chvíľami neempatická, miestami neznesiteľná, že sa s nikým nepára, ani sama so sebou. Problematický vzťah so synom pokračuje ďalej. Ale niečo je iné. Olive je ešte staršia ako v prvej časti a okruh ľudí, s ktorými prichádza do kontaktu, sa zúžil. Je vlastne už veľmi stará a ako postupne čítame, je staršia a staršia. A tomu sa prispôsobuje aj dej. Olive sa sama zastavuje pri veciach, ktoré sú svetu tridsiatnikov a štyridsiatnikov pravdepodobne vzdialené. Nie nadarmo asi autorka zvolila scénu, v ktorej Olive v aute pomáha na svet dieťaťu.

Chtiac či nechtiac sa budeme musieť jedného dňa konfrontovať so starobou. S odchádzaním tela aj mysle, s umieraním, s osamelosťou.  Olive mi celý čas niekoho pripomínala, no neviem prísť na to koho. Možno je v nej esencia všetkých starých žien, ktoré majú ochabnuté telo, spomalené reakcie a zjednodušené či nekompromisné názory  alebo skrátka životné postoje, ktoré sú okresané na nevyhnutné minimum a my v nich vidíme…čo? Holú pravdu? Neempatický názor? Životnú múdrosť? Bolestne prežitú skúsenosť? Interpretáciu zažitého bez emócií? Deklarované odpútanie sa?

„Osamelosť. Ach, osamelosť. Zraňovala ju. Za celý život ten pocit nezakúsila; premýšala o ňom, ako sa prechádzala po dome. Možno hrôza nakoniec ustupovala a prenechávala miesto obrovskému žiarivému vesmíru osamelosti, v ktorom sa ocitla, ale pripadala si zmätená z vlastných pocitov. Akoby mala celý život pod sebou štyri veľké kolesá, o ktorých nemala ani potuchy, ale teraz sa na všetkých uvoľnili skrutky a išli už-už odpadnúť. Netušila, kto je a čo s ňou bude.“

Príbeh o Olive sa nečíta úplne ľahko. Je náročný aj svojou formou (poviedkový román) aj témou. Niektoré poviedky ma zaskočili a možno som im ani neporozumela. Videla som Olive ako ženu, ako matku, ako dvojnásobnú vdovu, ako priateľku. Ako bývalú učiteľku, ktorá učila mnohých a spomienky na ňu sa rôznia. No niečo na tej Olive je. Niečo, čo pravdepodobne nás ženy konfrontuje samy so sebou a núti nás klásť si otázky o vlastnom živote. Či sme dostatočne vnímavé, či dobre vychovávame deti, či je ok druhýkrát sa ako vdova vydať a prečo vlastne, a ako o tom hovoriť s dospelým dieťaťom a ako si zvykať na druhého človeka, ktorý je rovnako starý, mimo ideálu krásy. Čo so smrťou, kým my ešte stále žijeme? Čo s ľuďmi, ktorí nám prídu do života v čase, kedy sa nám už nič nechce? Olive určite nedáva odpovede na všetky tieto otázky, ale kladie ich tak prirodzene, že nám musí byť jasné, že sa im nevyhneme.

Klobúk dolu pred autorkou, že dokázala vnímať starnúcu až starú ženu. Bez veľkého súdenia a príliš exponovaných emócií. V podstate s láskavosťou, ale takou všednou, každodennou, nie príliš viditeľnou.

Na záver mi nedá: čo by na dielo o Olive Kitteridgeovej povedali mužskí čitatelia?

O knihe napísala: Magi Vanovčanová

Volám sa Margita, mám 3 synov (ročníky 2011, 2014 a 2019) a spolu s nimi i ďalšími nadšenými čitateľmi tvoríme tento blog. Knihy sú pre mňa terapiou. V roku 2022 mi diagnostikovali rakovinu prsníka v II. štádiu, absolvovala som mastektómiu, chemoterapiu, ožarovanie aj biologickú liečbu. Momentálne som v remisii a pomaly sa zotavujem. Knihy zohrávajú podstatnú úlohu v mojej ceste za silou a zdravím. Písať o knihách pre mňa znamená rozširovať nadšenie a radosť z príbehov. Pozývam aj Vás, začítajte sa.