Alena Mornštajnová: Tiché roky

Kto pozná diela tejto českej spisovateľky, pri tomto románe môže zostať prekvapený. Čitateľ je u nej zvyknutý na podrobné rozpracovanie dramatických historických udalostí. V diele Hana postavila Alena Mornštajnová latku vysoko, rovnako v knihe Slepá mapa. Odoprúčam ich obe. No a táto kniha je v niečom iná ako spomínané dve. Zostáva však spoločný menovateľ, ktorý nás vráti do minulosti, konkrétne do socializmu v Československu. Zároveň ponúkne kontrast so životom hlavných hrdinov v porevolučných časoch.

V prvej časti sledujeme príbeh oddaného komunistu, ktorý je zároveň ochotný spraviť čokoľvek pre vlastnú rodinu. Dokonca dokáže zájsť tak ďaleko, že kryje zločin a absolútne nezodpovedné správanie vlastnej dcéry, ktoré vyústilo v smrť človeka, ktorému sa dalo pomôcť. A znesie aj utrpenie spojené s útekom tejto dcéry do zahraničia.

V druhej časti sledujeme osud tohto istého muža, ktorý smútok za jednou dcérou riešil ďalším dieťaťom, tiež dcérou. Ona je aj hlavnou hrdinkou tohto príbehu, rozprávačkou, ktorá síce celé roky mlčí, no snaží sa porozumieť, v čom je jej minulosť zvláštna. Vidíme ženu, ktorá prišla o matku a vychovávala ju druhá otcova manželka, s ktorou sa však obchádzali. Názov Tiché roky odkazuje práve na túto druhú dcéru, Bohdanu, pretože mlčala. Po traumách, ktoré jej spôsobili rodičia a smrť matky, prestala rozprávať.  Tiché roky sú ale aj odkazom na to, že pri silných príbehoch je mlčanie často obrannou reakciou. Pre rodinu z prvej časti príbehu bola dôležitá hudba, tento motív, ktorý je počuť, sa vinie celým príbehom.Tiché roky nastali až po sérii dramatických, no uveriteľných udalostí.

„Jsou různé druhy ticha. Ticho útulné, ticho volající ke spánku, ticho těšící sa na příchod blízkého člověka, ale i ticho tížívé, plné očekávání, že bude v příštím okamžiku přerušeno křikem nebo příkrou poznámkou. Ticho našeho domu bylo nervózní a křehké, naplněné nevyřčenými slovy. Hrozilo, že sa protrhne a všechna zadržovaná slova se vyhrnou ven, zůstanou viset ve vzduchu a už nikdy se na ně nepodaří zapomenout.“

Knihu som nevedela odložiť. Neprekážalo mi striedanie časov a rozprávačov, naopak, celej knihe to dodalo dynamiku a zosilnilo kontrasty medzi obdobiami.  Autorka veľmi šikovne narába s retrospektívou a nesmierne pozorným okom dokáže zachytiť rozdiely medzi časom „predtým“ a „potom“ (pred a po revolúcii v roku 1989). Alena Mornštajnová originálnym spôsobom premosťuje medzi jednotlivými časovými obdobiami alebo medzi jednotlivými rozprávačmi (autorka, Bohdana) – posledné slová kapitoly sú zároveň slovami nasledujúcej. Fascinovalo ma, ako autorka dokázala vystihnúť, že  minulosť je možné utajiť, ale len dočasne.  Každé klamstvo, každý podvod plíživo zostáva a vinie a celým nasledujúcim životom. A tam niekde ponúka aj aj riešenie – oslobodiť sa od vlastnej minulosti, prijať zodpovedosť za vlastný život, žiť si ho po svojom. A tiež odpustiť sám sebe a nechať minulosť minulosťou, ak sa to dá. Záver vás preto možno prekvapí, ale zároveň budete vedieť, že nejako takto je to skrátka konečne v poriadku.

O knihe napísala: Magi Vanovčanová

Volám sa Margita, mám 3 synov (ročníky 2011, 2014 a 2019) a spolu s nimi i ďalšími nadšenými čitateľmi tvoríme tento blog. Knihy sú pre mňa terapiou. V roku 2022 mi diagnostikovali rakovinu prsníka v II. štádiu, absolvovala som mastektómiu, chemoterapiu, ožarovanie aj biologickú liečbu. Momentálne som v remisii a pomaly sa zotavujem. Knihy zohrávajú podstatnú úlohu v mojej ceste za silou a zdravím. Písať o knihách pre mňa znamená rozširovať nadšenie a radosť z príbehov. Pozývam aj Vás, začítajte sa.