Daniel Keyes: Kvety pre Algernona

Seriál rodinno-psychologických kníh som (nateraz) ukončila kultovým románom Daniela Keyesa Kvety pre Algernona z roku 1959 (!) a dobre som urobila. Nesmierne ľudská kniha so silným posolstvom a netuctovým príbehom mentálne retardovaného Charlieho a potkana Algernona, v ktorom sa obaja zúčastnia operácie. Jej cieľom je obom priniesť – inteligenciu. Správami o pokroku, ktoré píše Charlie v prvej osobe, sa dozvedáme, aké to je nebyť inteligentný. Charlie úprimne, miestami až naivne (nielen podľa pravopisu)  opisuje svoj život pracovníka v pekárni, spoznávame jeho priateľov, dobrodincov. Charlie je zároveň schopný podať aj to, ako sa cíti a ako vníma, že sa stal súčasťou experimentu. Nielen na pravopise však vidíme Charlieho pokrok a úspech operácie. V niektorých momentoch som doslova prestala rozumieť napísanému textu, pretože Charlie, už na úrovni génia, vysvetľoval veci, ktoré sa jemu zdali jednoduché, no nie mne 😊

„Koľko obrovských problémov ostalo nevyriešených, lebo ľudia nevedeli dosť o kreatívnom procese alebo v kreatívny proces a v seba dostatočne neverili a nenechali o probléme pracovať celú myseľ?“

Príbeh v sebe skrýva viac vrstiev. Charlie a jeho vzťah k učiteľke zo špeciálnej školy pre retardovaných, Charlie a vzťah s inou ženou, so susedou. Charlie a Algernon – myšiak,ktorého operovali zarovno s Charliem, no Algernon po čase začína javiť známky regresu. Charlie a profesor Nemur a doktor Strauss, ktorý ho použili na experiment. Charlie a psychiater Burt Charlie po čase začína cítiť, že ho vnímajú ako objekt, nie ako človeka. A napokon vzťah Charlieho po operácii k Charliemu pred operáciou. Charlie je totiž po operácii schopný mať spomienky, túži im rozumieť  a potrebuje svoju minulosť spoznať. Charlie, ktorý už nie je retardovaný, no emociálne len dobieha svoju inteligenciu. Charlie, ktorý prichádza  na to, že najdôležitejšia vec na svete je, aby mal niekoho rád a aby niekto mal rád jeho.

„Aké je zvláštne, že počestní a citliví ľudia, ktorým by ani nenapadlo zneužívať človeka, ktorý sa narodil bez rúk, nôh či očí, nemajú žiadne ťažkosti zneužívať človeka narodeného s nízkou inteligenciou.“

Kniha sa mi čítala aj napriek téme ľahko a stránku po stránke som objavovala to, čo nám chce Charlie povedať. Kládla som si prostredníctvom neho množstvo otázok: „Načo bolo dobré operovať ho? Predpokladali vedci, že ich predbehne inteligenciou? V ktorom svojom období bol Charlie šťastnejší? Počítali vedci s tým, že Charlie predbehne sám seba a pochopí, aký bude napokon jeho údel?  A akým smerom by sa mali na intelektuálnom a vzťahovom poli uberať naše životy?

Viem si predstaviť, ako by ma táto kniha nadchla v gymnaziálnych rokoch. Preto by som ju aj odporúčala zaradiť medzi literatúru pre gymnazistov a stredoškolákov. Lebo jedna vec je vzdelanie, ku ktorému veľakrát prídeme nie úplne vedome (rodičia, očakávania spoločnosti) a druhá vec sú práve tie naše pocity zo života. Ich základ a spôsob spracovávania dostávame práve od rodiny. A najdôležitejšie je, aby sme zažili – aspoň raz v živote – že sme naozaj, ale naozaj milovaní, bez ohľadu na to, akí sme. Možno aj preto je v tejto knihe tak výrazne spomínaná práve Charlieho rodina – otec, mama a sestra, aj keď vám ako literárne postavy možno vôbec nebudú sympatickí.

Ku koncu vás čaká slušná dávka emócií, ale stojí to za to. Tých niekoľko aha efektov, drobných uvedomení si, nečakaných pohľadov na menej či viac inteligentných stojí aj za citové vypätie či možno pár sĺz nad touto výnimočnou, vyše 60-ročnou knihou.

„Z tejto príležitosti si nič iné nevyťažil. Tvoja genialita zničila tvoju vieru vo svet a v ľudstvo.“ „To nie je celkom pravda,“ povedal som potichu. „No zistil som, že samotná inteligencia nič neznamená. Na univerzite sa inteligencia, vzdelanie a vedomosti stali modlami. No teraz už viem, že ste všetci prehliadli jednu vec: Inteligencia a vzdelanie, ktoré nezjemnia ľudský cit, nie sú nič hodné.“