Dominika Madro: Dediči posmrtnej ríše

Vždy, keď dočítam dobrú knihu, je mi tak trochu smutno. Smutno, že to skončilo, že príbeh sa uzavrel, hrdinovia si ďalej žijú svoje životy a dobrodružstvá a ja už tam s nimi nie som. Keď dočítam ozaj dobrú knihu, nechávam si ju ešte zopár dní pri sebe a ani hneď nezačnem čítať ďalšiu, aby mi príbeh tak rýchlo nevyprchal. Chcem s ním ešte chvíľu zostať.

Ku knihe Dediči posmrtnej ríše od slovenskej autorky Dominiky Madro som sa zrejme dostala cez newsletter niektorého z kníhkupectiev. Zaujal ma žáner – fantasy inšpirované fínskou mytológiou (tak trochu si ulietam na Vikingoch a Zaklínačovi :-)).

Kniha začína genealógiou rodov predsmrtnej ríše Dräkavrš, kde sa vnárame do úplne cudzo znejúcich názvov miest (Les tichoty, Bielovoj, Kryčinava, Drakalka), mien, aké sme predtým nepočuli (Galjam a Galjanka, Milija Svetlá, Kaija Zázrak, Agumd Zlopovestný, Junka) a udalostí, ktoré predchádzali príbehu. Ešte netušiac spoznávame hlavných hrdinov zo sveta ľudí, ich dary i prekliatia.

Časť, kde sa rodila zem, bohovia a ich potomkovia, je písaná veľmi originálnym a poeticky bohatým jazykom. Autorka využila ohybnosť a krásu slovenského jazyka a vlastnou slovotvorbou stvorila niečo, čo čitateľovi dovoľuje naplno pustiť fantáziu a vytvoriť si pestré obrazy.

„Ó, vzduch. Prvá veta ľudstva patrila vzdušnému duchovi. Kráčal vzdušinami a vetrinami. Plašil, hádzal sa o prázdno, prevracal ničotu hore-dolu.“

Nasávala som vetu po vete, nechala sa unášať mytológiou a hľadala som prepojenia, súvislosti, plynutie deja a nie vždy sa mi to, v spleti pre mňa stále cudzo znejúcich mien, darilo. Až sa v istej chvíli všetko začalo vyjasňovať, spájať, prepletať a osudy, rozhodnutia, konanie postáv ma držali v úplnom napätí.

Medzi ľuďmi, polobohmi, bohmi, zlými vidmami sa rozleje nenávisť, krutosť, boj. A že si neviete predstaviť taký boj, ktorý prebieha medzi ľuďmi s ľudskými schopnosťami a polobohmi a bohmi, ktorí môžu byť všetkým a aj ničím? V takom boji je všetko – krutá nenávisť i nežná láska, boľavá zrada, rýchla smrť aj nový život. Minulosť sa odtláča do prítomnosti, bohovia vstupujú do sveta ľudí, zhmotňujú sa, prepletajú, objavujú sa a strácajú. Ľudia sú plní odhodlania bojovať za svoju zem a svoje bytie, no sú zraniteľní, vystrašení, nahnevaní, strácajú silu a mnohí umierajú. A niektorí musia zviesť ten najťažší boj – sami so sebou.

„Bol čas vojsť do rodného domu a prikrčiť sa k dvom srdciam, ktoré ho v ňom milovali. A zomrieť. Zo smrti nemám strach. Len zo života po nej hádam trochu…“

Román by som neoznačila ako „oddychové čítanie“, ale ak máte chuť vkĺznuť do fantazijného mýtického sveta, ktorý by mohol pripomínať aj náš prasvet, tak siahnite po Dedičoch posmrtnej ríše. Ja sa teším na ďalšiu knihu od Dominiky Madro – Svätyne 🙂

Pár slov o knihe napísala: Michaela Schererová

Knihy sú so mnou (alebo ja s nimi) už od detstva. Môjho otca si pamätám najmä s knihou v ruke. Čítal masy kníh, doma sme boli obklopení knihami a do úžasného sveta čítania  ma vtiahol práve on. Z detstva si až tak veľa nepamätám, ale pamätám si vôňu kníh a pocit očarenia, keď som prvýkrát vstúpila do mini detskej knižnice na Cukrovej ulici v Bratislave (pri mojej ZŠ). A teraz, po niekoľko ročnej prestávke, kedy som sa stala mamou a materstvo ma celkom pohltilo (že sa mi ani čítať poriadne nedalo), opäť intenzívne čítam (a už nielen knihy o výchove a detské knihy :-)). Detské knihy však zostali mojou záľubou (najmä pre ilustrácie) a pod zámienkou, že ich kupujem deťom, si vlastne robím radosť ja.

S rodinou ma zavialo na myjavské kopanice, kde sprevádzam deti v lesnom klube a túlam sa po okolitých lesoch a lúkach.