František Mikloško: Vladimír Jukl. V prvej línii Veľkého príbehu

Jeden človek môže zmeniť svet, ale nemôže to urobiť sám.  Tieto slová sa mi vynárali v mysli  pri čítaní strhujúceho, no veľmi ľudského príbehu tajného kňaza Vladimíra Jukla. Kto to bol? A prečo o ňom v roku 2022 natočili film a vydali knihu?

Hoci Vladimír Jukl stál v popredí tohto príbehu, táto kniha nie je tak úplne o ňom. Je o množstve ďalších ľudí, ktorí žili poctivé životy v čase, kedy aj on. Spolu tvorili Spoločenstvo Fatima (oficiálne založené v roku 1974), ktoré videlo svoju úlohu všade, kde oficiálne nemohla pôsobiť Cirkev. Sú aj oni súčasťou Veľkého príbehu?

A prečo o živote Vladimíra Jukla píše práve František Mikloško? František Mikloško bol priamo požiadaný vydavateľstvom Postoj, aby napísal o ňom knihu. V knihe to veľmi pozitívne cítiť – spomienky sú veľakrát osobné, súvislosti doplnené osobnou skúsenosťou. Vo všetkom, čo sa o Vladimírovi Juklovi dozvedáme, je badať osobnú úctu Františka Mikloška. Poznali sa takmer 40 rokov. Zdalo sa mi, že sa pri mnohých spomienkach František Mikloško pri ich opisovaní usmieva: napríklad pri tej, ako ho Vladimír Jukl žiadal, aby odišiel z úzkeho kruhu spolupracovníkov Fatimy. Dôvod bol, že sa F. Mikloško nevedel rozhodnúť,  či sa pridá k zasväteným osobám, alebo sa ožení.

O Tomislavi Kolakovičovi a jeho Rodine som prvýkrát počula počas semestrálneho programu Spoločenstva Ladislava Hanusa z úst jeho matky zakladateľky. Žasla som. Tento človek tu pôsobil?  Naozaj dokázal predvídať? Tušil, čo obnáša komunistické väzenie a učil svojich „žiakov“, ako to prežiť?  A prečo nám o ňom nik doteraz nepovedal?!

V rámci štúdia žurnalistiky sme mali predmet, z ktorého vyučujúca najviac vyhadzovala študentov, skúšky boli ťažké a oprávnene sme sa ich báli. Predmet sa volal Dejiny žurnalistiky a bol rozdelený na svetové a slovenské. Ak ma pamäť neklame, tak na Dejinách slovenskej žurnalistiky sme si vraveli o samizdatoch. Že ich vydávali a ako sa volali. Nič viac, nič menej.

A potom držím v rukách túto knihu a dozvedám sa nové informácie o Kolakovičovi a jeho Rodine (spoločenstvo). Nad všetkým bola najprv silná inšpirácia fatimským posolstvom a túžba evanjelizovať Rusko. Božie cesty sú nepredvídateľné a tak napokon aj jeho kroky zohrali významnú úlohu pri páde komunizmu a obnove náboženskej slobody. Začínam nanovo vnímať a chápať úlohu  samizdatov a pýtam sa, prečo sa na túto časť našich dejín nepozeráme s väčšou úctou a vďakou. Dozvedám sa o vplyve T. Kolakoviča nielen na Vladimíra Jukla, ale aj na množstvo ľudí, ktorých k sebe pritiahol, učil ich a oni pôsobili ďalej. A tiež aj ponovembrové roky, ktoré priniesli myšlienkový rozchod medzi tými, ktorí počas rokov neslobody úzko a s dôverou spolupracovali. V tomto všetkom hrá podstatnú úlohu Vladimír Jukl, zažijeme jeho osobnú odvahu počas SNP, rozhodnutie študovať, túžbu stať sa kňazom, ale aj jeho vytrvalosť a vernosť počas komunistického väzenia. Nemal ľahký život, no nezatrpkol, hoci autor knihy v závere priznáva, že následky väzenia si niesol po zvyšok života. Vidíme aj Vladimíra Jukla, ktorý mal rád život, ľudí okolo seba a vedel, že jeho miesto je práve medzi nimi, medzi študentmi, rodinami. Vidíme Vladimíra Jukla s jasným názorom a nezohnutým chrbtom. Je toto zázrak?

Publikácia nie je prísne štruktúrovaná, jednotlivé obdobia sa prelínajú, niektoré historické udalosti sú popísané z viacerých pohľadov. František Mikloško nehodnotí minulosť, podáva fakty, ako si ich pamätal, ako si ich doštudoval, ako ich zistil v archívoch. Rada by som vyzdvihla ešte jednu vec: v knihe František Mikloško opakovane spomína ženy, členky Rodiny, laičky i rehoľníčky.  Pre mňa až dojímavým spôsobom im vzdáva úctu za to, že si v ťažkých rokoch vedeli poradiť. V jednej časti knihy dokonca cituje jednu z nich, Jiřinu Hoškovú, odsúdenú na 15 rokov väzenia: „No, naši chlapci to nemali také zlé. Mohli sa vo väzení spovedať, zúčastňovať sa  na sv. omši. Ale my? Kto nás mohol v ženskej väznici vyspovedať?“  Na tento rozmer sa pri hodnotení minulosti často zabúda, zo široka o ňom románovou formou píše Kateřina Tučková v knihe Bílá voda.

Neviem odpovedať na niektoré otázky, ktoré som si kládla počas písania tohto textu. Vynárajú sa ďalšie a ďalšie:  Prečo bol jeho príbeh toľké roky prehliadaný? Prečo o ňom nie je napísaný emotívny, pod kožu lezúci román či sugestívny film, ktorý by videli davy ľudí a lepšie pochopili minulosť, v ktorej Cirkev zohrala takú obrovskú úlohu?  Ako by sa s takouto osobnosťou vysporiadali Česi? A tak si len vravím: Možno aj toto je súčasťou príbehu Vladimíra Jukla.  Nezostáva uzatvorený v minulosti, je nadčasový, priťahuje a inšpiruje aj 10 rokov po smrti. Zaujíma sa oňho generácia, ktorá nie je zaťažená minulosťou a pozná svet, môže slobodne komunikovať, môže si vybrať, o čom a o kom bude hovoriť.

Napokon sme to my, kto svojím výberom túto voľbu potvrdzujeme alebo odmietame. Preto je dobrou voľbou siahnuť po tejto knihe a nechať sa unášať príbehom človeka, ktorého veľkosť sa začína odhaľovať viac ako 10 rokov po jeho smrti. Vladimír Jukl bol súčasťou toho Veľkého príbehu, ktorý je aj v podtitule tejto knihy. Ten príbeh pravdepodobne stále trvá. Jeho súčasné objavovanie pozýva nanovo  vstúpiť doň aj nás.

O knihe napísala: Magi Vanovčanová

Volám sa Margita, mám 3 synov (ročníky 2011, 2014 a 2019) a spolu s nimi i ďalšími nadšenými čitateľmi tvoríme tento blog. Knihy sú pre mňa terapiou. V roku 2022 mi diagnostikovali rakovinu prsníka v II. štádiu, absolvovala som mastektómiu, chemoterapiu, ožarovanie aj biologickú liečbu. Momentálne som v remisii a pomaly sa zotavujem. Knihy zohrávajú podstatnú úlohu v mojej ceste za silou a zdravím. Písať o knihách pre mňa znamená rozširovať nadšenie a radosť z príbehov. Pozývam aj Vás, začítajte sa.