Judith Vanistendael: Ako Dávid prišiel o hlas

Pamätáte si, ako mi tesne pred štvrtou chemoterapiou v jednej banke ponúkli pohrebné poistenie? Na dva dni to ešte viac rozbalansovalo moju už aj tak rozkolísanú životnú rovnováhu, ale… terapeuticky som vošla do Artfora a obálka tejto knihy pritiahla moje oči. Bez toho, aby som sa pozrela do knihy, som vedela, že starší muž, ktorého bozkáva mladšia žena, umiera. Na rakovinu.

Bolo to moje prvé stretnutie s komiksom (nie pre deti). Autorkou je flámska grafička Judith Vanistendael (1974, čiže v roku 2022 má 48 rokov), podľa internetu nesmierne oceňovaná za svoje diela. Príbeh zobrazila fixkou a akvarelom a táto kombinácia zintenzívnila to množstvo pocitov, o ktorých chcela čitateľom rozprávať. Zároveň to urobila citlivo a necháva čitateľa, nech si tie pocity sám vyberá. Román som čítala trikrát a zakaždým som prežila niečo iné. Veľká výhoda komiksu je, že sa číta rýchlo. Je to takmer ako film.

Tento komiks ľahké čítanie nie je, to hovorím na rovinu. Postavy sa dostávajú pod kožu, sú skutoční, uveriteľní. Všetci sú Dávidovi blízki – jeho druhá manželka Paula, jeho dcéra z prvého manželstva Miriam, jeho osemročná dcéra z druhého manželstva Tamara, priateľ-lekár Georg. Dávidova rakovina sa týka aj ich. Všetci sú v tom spolu a všetci sú v tom osamotení.

Viete, je málo kníh, ktoré ukazujú, ako rakovinu prežíva celá rodina. Väčšinou čítame o osobnom boji jednotlivca a zabúdame, že on má aj manžela či manželku, deti, rodičov…a že aj oni majú pocity a majú ich silné, že aj oni majú strach, že túžia po nádeji, že toto je niečo, čo v živote prežívať naozaj nechceli. Rakovina sa dá vyliečiť, ale aj sa na ňu zomiera. A je to celé boľavý beh na dlhé, ešte aj odreté a krvavé lakte s neistým výsledkom a plný následkov (liečby).  Judith sa to podarilo zachytiť tak, akoby to sama prežila alebo minimálne niekde kvalitne odpozorovala.

Dokázala zachytiť vzťah dospelej dcéry s Dávidom. Miriam, bývalá vojnová fotografka, prežíva vlastné ťažké obdobie ako slobodná matka, ktorá prijala nečakané dieťa. Vníma, že otec zostarol, zmenil sa, no o jeho rakovine nič netuší. Nepovedal jej to. Aj ona najprv mlčí, no potom sa začne – potichu – sústrediť na otca. Jej láska k nemu je neprehliadnuteľná, obdivuhodná a vďaka obrázkom úplne, ale úplne konkrétna.

Vzťah starnúceho a chorého otca s osemročnou dcérou Tamarou je dôverný, pokojný a bezpečný. Na párdňovom výlete sa Dávid s chlapčenskou hravosťou podieľa na posielaní listov balónom Tamarinmu naj kamarátovi Maxovi. Tamara s Maxom detsky odvážne a tvorivo hľadajú spôsob, akoby Dávid mohol ostať s nimi. Lebo už obaja rozumejú, čo je smrť. Dávida však postupne zrádza jeho vlastné telo.

Vzťah s druhou manželkou Paulou je náročný – je mladá, ambiciózna a okrem umierajúceho manžela rieši aj svoje pracovné ambície. Volanie pracovať a tvoriť je pre ňu silné a ona ho počúvne. Je nekompromisná k sebe i k Dávidovi, zároveň krehká, ustráchaná a zmätená. Bojí sa a jej strach je z obrázkov dobre čitateľný. A nevie pochopiť Dávidovo mlčanie. Jej prežívanie je pre mňa zachytené asi najsilenejším spôsobom. Z rakoviny sa liečim už pol roka. Nedávno som sa chvíľu ľutovala pred manželom a on mi poveda: My vieme, že TY máš rakovinu. Vieš TY, že ja mám manželku s rakovinou?! A bolo. Príbeh Pauly je príbehom môjho muža, je rovnaký, len trochu inak.

Dávidovi sa šíria metastázy a nádor mu tlačí na hrtan, ktorý mu lekári vyoperujú. Príde o hlas a podľa toho sa volá aj kniha. V prelomovom momente straty hlasu si Dávid uvedomuje, že potrebuje ešte v živote stihnúť jednu dôležitú vec. Potrebuje niečo povedať.

„Paula, moja krásna Paula.  Prišiel som o hlas. Vyoperovali mi ho. Amputovali mi ho. Stratil som hlas. Morfium má všetku tú bolesť potlačiť, ale namiesto toho sa mi vkráda do myšlienok a …je to temný prízrak, ktorý mi preniká hlboko do duše a oberá ma o rozum. Ale teraz vidím všetko jasne, Paula. Je noc a som sám. Nemôžem rozprávať, ale môžem písať. A chcem ti povedať niečo, čo som celé roky nedokázal vysloviť nahlas. Ľúbim ťa, Paula. Ľúbim ťa. Počuješ ma? Ľúbim ťa…“

Komiks/grafický román sa ma potichu dotkol. Nielen preto, že som sa dívala na Dávida, ktorý najprv bojoval s rakovinou a potom – potom bola rakovina silnejšia ako on. Videla som očami vnímavej grafičky a zdatnej textárky pohľad aj iných, ktorých sa rakovina dotýka rovnako. A cítila som aj ich osamelosť, napriek tomu, že v tom boli všetci spolu a všetkých spájala láska k Dávidovi. Lebo to tak je – najviac osamelí sa cítime, keď bojujeme najťažšie boje. A je asi jedno, či sa liečime z rakoviny, alebo len ľúbime niekoho, kto ju má.  Je fajn, ak si to vieme priznať, prijať to, naplno prežiť a – pustiť to. Tento komiks tomu môže pomôcť.

PS. Ak chcete nasať viac z atmosféry Judithiných kresieb, pozrite si jej Instagram.