Presne o minulosti a odpúšťaní je táto kniha. Autorka Júlia Marcinová je muzeologička a etnologička, momentálne riadi Krajské kultúrne stredisko v Žiline. A fanasticky píše. Viacgeneračný príbeh sa odohráva v Poluvsí (dediny neďaleko Rajeckých Teplíc) a autorka v ňom pátrala po histórii vlastnej rodiny. Je to príbeh ľudí, ktorý sa sčasti stal, sčasti ho dotvorila fantázia. A je krásny. Peniaze na jeho vydanie si vyzbierala prostredníctvom Startlabu, no už v polovici septembra vyjde kniha opäť – tentoraz vo Vydavateľstvo Artis Omnis a v novom šate. Ceruzkokresby v prvom vydaní sú nádherné, som zvedavá, či budú aj v druhom. Kniha sa už dá objednať aj v kníkupectvách, neváhajte.

Veľmi pútavým a čítavým spôsobom sa Júlii Marcinovej podarilo poprepletať viacero rovín v príbehu – od sledovania generácií, cez ľudové zvyky, spôsoby uvažovania a dedinskú morálku po náročnejšie postoje ako sú odpustenie či zabudnutie a krok ďalej. No zreteľne je vykreslená i ženská zatvrdnutosť so všetkými dôsledkami, ktoré môžu nastať.

Príbeh začína v roku 1860 narodením Michala, pra-prastarého otca spisovateľky. Jeho postava nás bude sprevádzať takmer celou knihou, od veselého dieťaťa až po múdreho starého muža a jeho životné postoje budú ovplyvňovať mnohých a najmä ženy, privydaté do jeho rodiny. Najsilnejší motív celej knihy však vyvrcholí v príbehu Michalovho syna Vavrína. Michal sa oženil s Pavlínou pre majetky, nosiac si v srdci inú, Hanku. Bol rozhodnutý dopriať svojim synom a dcéram možnosť vybrať si partnera z lásky, no morálka dediny donútila jeho i jeho syna vziať si Františku, s ktorou Vavrín po jednej jedinej noci čakal dieťa. (V knihe je sex naznačený len veľmi decentne). Príbeh Františky vyvrcholí dramatickou scénou, podľa ktorej sa volá celá kniha a je naozaj výnimočný, silný, no v niečom bol zrejme aj bežný. Je zaujímavé sledovať, ako sa s touto rodinnou drámou vysporiadajú potomkovia Františky a Vavrína, i Vavrínova nová žena. Do akej miery budú schopní odpustiť, kráčať ďalej, prevziať zodpovednosť za vlastný život a byť dobrým človekom.

Atmosféru dedinského života, kde človek žil z toho, čo si dopestovala a dochoval, zachytila autorka bez prikrášľovania a romantizovania, pri čítaní si len poviete: skrátka, tak to bolo. Takisto opis svetových vojen, prenasledovania Židov, ale aj kruté zimy, úmrtia malých detí, tiež pôrody, pohreby – všetko, čím ľudia žili. Dostaneme plastický pohľad na vtedajšiu dobu, popísaný bez dramatizovania a krutosti, skôr láskavo a milo.

Čítajúc opisy vtedajšieho života porovnávam ho s tým mojím, súčasným a neprestávam sa čudovať, ako sa svet zmenil. A nie som si istá, či k lepšiemu… Detstvo popisované v knihe a detstvo mojich detí nemôže byť viac odlišné. Zároveň žasnem, akú obrovskú historickú cestu prešli ženy, no paralely s minulosťou sa stále nájdu.

Ako som už v úvode spomenula, silným motívom je odpustenie. Toto sa vinie takmer celou knihou – Michal odpúšťal rodičom, že ho oženili s inou, Vavrín odpúšťal sebe i nemilovanej žene Františke, Vavrínova druhá žena Verona odpúšťala svokre Pavlíne, Vavrínov syn z prvého manželstva Urban nebohej mame Františke.

Autorka napokon poskladala príbeh svojho rodu a pochopila mnohé súvislosti aj s vlastným životom. V tomto je táto kniha cenná – umožní nám akoby z nadhľadu pozrieť sa na vlastné dejiny, i tie, o ktorých nič nevieme, ale sú s nami po celý život, pretože formovali ľudí, ktorí nám ten život dali a tí zasa boli formovaní ich rodičmi – a tak ďalej. Každý má svoj príbeh, ktorý je tak trochu aj príbehom druhých.