Mark Haddon: Podivný případ se psem

Neviem, kto označil túto knižku za detekívnu novelu. Novelou rozsahom môže byť, ale slovo „detektívka“ by nás zaviedlo na nesprávnu cestu a to by bola škoda. Aj keď, možno by sa niekto nechal nalákať týmto označením. Časom by zistil, že detektívku rozhodne nečíta, ale bolo by mu to už jedno. Pretože spôsob, akým Mark Haddon necháva rozprávať Christophera vlastný príbeh, je absulútne výnimočný.  Konfrontuje nás v ňom s našou vlastnou skúsnosťou. Predpokladám, že sa nám občas stalo, že sme stretnetli človeka, ktorý reagoval akosi – zvláštne. Odpovedal na niečo, na čo sme sa vlastne ani nepýtali. Zdalo sa nám, že sa nevie správať. Robil čudné veci a sem-tam akoby sa odpojil z tohto sveta. A tiež sa nám asi stalo, že sme buď nevedeli reagovať alebo sme zareagovali nesprávne.

Pre mňa bola táto kniha ako pozeranie sa na svet očami práve takého zvláštneho človeka. V knihe je to 15-ročný Christopher a ľudia, ktorí s ním najviac prichádzajú do kontaktu:  otec, mama a učiteľka Siobhan v špeciálnej škole. Christopher ovláda všetky prvočísla do 7507 a jedného dňa nájde susedinho psa prepichnutého vidlami. A to je začiatok príbehu, v ktorom bude odhalený nielen vrah psa, ale aj náročné vzťahy poznačené životom s dieťaťom, ktoré nie je ľahké vychovať.

Pätnásťročný Christopher žije iba s otcom a v prvej tretine príbehu sa dozvedáme, že mu zomrela mama. Podľa jeho popisu sa rodičia neznášali a Christopher vnímal, že je to kvôli nemu: dlho sa s nikým nezhovára, dokáže nejesť ani nepiť, neznáša dotyky a malé priestory. Keď sa nahnevá, jačí a rozbíja veci, stoná. Odmieta akékoľvek žlté a hnedé veci. Nevšimne si, keď sa naňho ľudia hnevajú, nedokáže zjesť obed, ak sa v ňom dotýkajú rôzne druhy jedla, nesmeje sa a často hovorí veci, ktoré druhí považujú za drzosť, hoci on to tak nemyslí.

„Mně trvá dlouho, než si zvyknu na lidi, které neznám. Například když sa ve škole objeví nějaký nový člen sboru, nepromlulvím na něho týdny a týdny.  Jenom ho pozoruju, dokud neuznám, že není nebezpečný.“

Christopher po čase zistí, ako to vlastne bolo s jeho mamou. Rozhodne sa odísť od otca a vydá sa na cestu do Londýna – s ukradnutou otcovou kreditkou a políciou v pätách. Spôsob, akým popisuje cestu, ktorú musel absolvovať, je majstrovský – každú chvíľu som prežívala strach spolu s ním, bola som unavená presne vtedy, keď on zaspal, cítila som nepokoj a potrebuju upokojiť sa zarovno s ním, bola mi zima a bála som sa a uľavilo sa mi, keď sa konečne dostal do cieľa.

Christopherov príbeh nemá šťastný ani nešťastný koniec, príbeh sa vlastne nekončí. Christopher sa učí odpúšťať (ak sa to vôbec s jeho diagnózou dá – ide pravdepodobne o nejakú formu autizmu alebo Aspergerov syndróm, prepáčte, neveľmi sa v tom vyznám) a sám seba vidí v budúcnosti tam, kde sa cíti najlepšie: v matematike, v štúdiu a vo vede.

„A vím, že to dokážu, protože jem sám dojel do Londýna a protože jsem vyřešil záhadu Kdo zabil Wellingtona? a našel jsem mámu a byl jsem statečný a napsal jsem knihu a to znamená, že dokážu všechno.“

Kniha je exkurzia do sveta, ktorý vyzerá rovnako ako ten náš, ale je úplne iný. Christopher, ktorý ho tvorí, je však človekom ako ktokoľvek z nás a tiež túži po bezpečí a láskavom prijatí. Aj keď je to niekedy úloha nad bežné ľudské sily.

O knihe napísala: Magi Vanovčanová

Volám sa Margita, mám 3 synov (ročníky 2011, 2014 a 2019) a spolu s nimi i ďalšími nadšenými čitateľmi tvoríme tento blog. Knihy sú pre mňa terapiou. V roku 2022 mi diagnostikovali rakovinu prsníka v II. štádiu, absolvovala som mastektómiu, chemoterapiu, ožarovanie aj biologickú liečbu. Momentálne som v remisii a pomaly sa zotavujem. Knihy zohrávajú podstatnú úlohu v mojej ceste za silou a zdravím. Písať o knihách pre mňa znamená rozširovať nadšenie a radosť z príbehov. Pozývam aj Vás, začítajte sa.