Silvia Bystričanová: Ticho nikdy nemlčí

„Prečítaj si toto, bude sa ti to páčiť. Trochu to pripomína Čaro jednoduchého života,“ povedala mi kamarátka, zdravotná sestra. Viem o nej, že knihy sú pre ňu také dôležité ako pre mňa, brala som ju preto vážne a začítala som sa.

Priznám sa, že som meno autorky Silvie Bystričanovej počula prvýkrat. Knižku som otvárala s opatrnosťou a s trochou nedôvery, a zatvárala som ju so spokojnosťou s časom stráveným s touto knihou a s vedomím, že naozaj v niečom pripomínala Čaro jednoduchého života od Signola.

Oceňujem, že spisovateľka ostala doma – jej postavy, prostredie, rytmus dňa aj života, to je skrátka niečo, čo všetci poznáme. Situácie, ktoré zobrazovala  (bežný život v rodinnom dome) sú známe, no ja som si až teraz pri písaní recenzie uvedomila, že jej slovami na mňa pôsobili originálne a neopozerane.

Mená niektorých postáv ma zo začiatku vyrušovali. Leopoldína, Dušana a Dionýz boli na mňa priveľa, ale keď privriem oko nad ich menami, tak to boli postavy sympatické a uveriteľné. Všetky ich spája jedna dedina (alebo mesto?), v ktorom žijú.  Jedna silná rodina potiahne inú, neúplnú rodinu, kde nie je všetko v poriadku. Dlhoroční manželia Behmovci ukazujú smer osatným a nikoho nevyvedie z rovnováhy, keď si lekár na dôchodku Melichar Behm kúpi pohrebníctvo. Jeho manželka Anna je synonymum ženskej dôstojnosti a múdrosti. Nečaká od manžela, že ju urobí šťastnou a presne preto šťastná je aj po desiatkach rokov manželstva. Vzťah s dcérou nám povie, že niekedy je lepšie nepresadzovať svoje a čo sa možno na začiatku javí ako veľká chyba, môže byť napokon veľkou životnou výhrou. Sympatický pánsky klub potvrdzuje, že rituály a tradície sú viac než dôležité. Dionýz ako prototyp dobre vychovaného syna a vnímavého vnuka prepojí všetky generácie a prinesie veľkú zmenu aj u susednej rodiny. A aká by to bola vianočná kniha bez bozku v čerstvo napadanom snehu?

Ak chcete čítať o obyčajných veciach, ktoré sa dejú možno aj okolo nás a možno ich aj sami žijeme, no vnímame ich príliš obyčajné, je toto tá správna kniha. Autorka má sympatickú vlastnosť zachytiť každodenné detaily života, presne také, aké ich mnohí poznáme, napríklad spoločné pitie kávy či večne hladní vnuci, ktorí u starej mamy zjedia všetko. Drobné epizódky, ktoré neprekvapia, neohúria, ale láskavo a nenápadne pripomenú, čo je v živote naozaj dôležité. Možno ak sa na tie obyčajnosti pozrieme spisovateľkými očami, zistíme, že aj naše životy sú ako z literatúry – aspoň občas.

Ak chcete akurátnu dávku predvianočných emócií, ktoré sú skutočné, hmatateľné a možno sa dejú tak trochu aj vám, siahnite po tejto knižke. Ideálne v adventne.  Nedeľu zvoľte podľa toho, ako rýchlo čítate. Nech to vianočné, láskavé a nádejné ticho naozaj nemlčí, práve naopak, nech prehovorí obyčajnosťou, pokojom a bezpečím a nech hovorí nahlas a jasne.

O knihe napísala: Magi Vanovčanová

Volám sa Margita, mám 3 synov (ročníky 2011, 2014 a 2019) a spolu s nimi i ďalšími nadšenými čitateľmi tvoríme tento blog. Knihy sú pre mňa terapiou. V roku 2022 mi diagnostikovali rakovinu prsníka v II. štádiu, absolvovala som mastektómiu, chemoterapiu, ožarovanie aj biologickú liečbu. Momentálne som v remisii a pomaly sa zotavujem. Knihy zohrávajú podstatnú úlohu v mojej ceste za silou a zdravím. Písať o knihách pre mňa znamená rozširovať nadšenie a radosť z príbehov. Pozývam aj Vás, začítajte sa.