Silvia Bystričanová: Tu som doma

Motala som sa po Dolnom Kubíne a na Hviezdoslavovom námestí som natrafila na kníhkupectvo Libresso. Voňala v ňom káva, atmosféra bola niečo medzi profi kníhupectvom a antikvariátom, nechýbala časť vyčlenená Orave ako takej a v poličke medzi životopismi som videla Liečiť zlo láskou od Antona Neuwirtha. Bolo mi jasné, že som na správnom mieste. Brala som jednu knihu za druhou do ruky, užívala som si toto malé kníhkupectvo. V posledných týždňoch si pýtala si odo mňa pýtala knihy aj moja mama a keď som zbadala ostatnú knihu od Silvie Bystričanovej, tak som ju mame kúpila.

Myslím, že som dobre urobila. Táto autorka má dar nechať nás žiť v slovenskej prítomnosti, kde fungujú veci ako MHD, lokálne kvetinárstvo, kino, do ktorého málokto chodí, lebo je malé a bez okázalého marketingu a kde je jeden bytový dom, ktorý nie úplne slovensky, ale predsa len románovo, zdedila mladá a asi aj pekná Naďa Wernerová, počítačová grafička pracujúca na voľnej nohe a ešte k tomu aj doma. A v tom dome žijú ozajstní ľudia. Naďa má dar nadväzovať kontakty, uvoľniť sa v prítomnosti neznámych a len tak byť. Nemá žiadne starosti s úradmi, dedenie i prevzatie nehnuteľnosti prebehne hladko, Naďa sa dokonca rozhodne pokračovať v práci domovníčky.

V románe nečakajte žiadne napätie ani dramatické zvraty v deji. Skôr dobré popísanú každodennosť, obyčajnosť, ktorú aj my máme možno na dosah ruky, no je taká všedná, že si jej krásu neuvedomujeme. Od autorky som čítala knihu Ticho nikdy nemlčí a už tam som zachytila, že jej autorské oko si všíma najmä tú každodennosť a všednosť, no literárne jej dáva vyniknúť práve v láskavých popisoch, ktoré sú zároveň dôverné aj verejné. Lebo ich poznáme všetci. Otázka je, kto sa pri nich ešte dokáže zastaviť.

Aj v tejto knihe to tak bude – sem tam nás zahltí priveľa myšlienok, možno si nebudeme vedieť ani vybrať, ale napokon zostane jedna – tá najkrajšia. U mňa to bola myšlienka o tom, že ľudí je potrebné mať rád takých, akí sú. Že sa môžeme pre to rozhodnúť. Alebo aj inak: každá postava mala nejaké vlastnosti a Naďa ich nehodnotila, prijímala ich takých, akí boli a v tomto prijatí ich mala rada. A mala rada aj sama seba. Preto jej dovolili nazrieť do svojich životov, preto sa s nimi cítila dobre a možno aj preto v zlomovom období svojho života našla niečo viac ako domov.

Autorka opäť ostáva verná nie príliš zvyčajným menám (Nadina najlepšia kamarátka sa volá Jozefína), názvy kapitol sú tentoraz rôzne príslovia. Má to svoj dôvod, pre mňa to bola nádherná bodka na záver, keď som si už myslela, že sa príbeh skončil. Niektoré Nadine vzťahy boli na mňa príliš rýchle a rozhodnutia príliš spontánne. Z aktualizačného momentu krátkej reflexie vojny na Ukrajine sa dá vytušiť, kedy asi autorka román písala. Ale to nie je podstatné, dôležitý je zrejme ten kontrast, ktorý tým vytvorila – bezpečný, dobrý svet, ktorý si Naďa vytvára versus vojna u nášho východného suseda.

Táto kniha plynie tak pokojne, ako sa len dá. Číta sa ľahko, na jeden dúšok, cítiť z nej vôňu zeme a malého mesta. Neviem, ako literárni kritici hodnotia Silviu Bystričanovú, no myslím si, že ak občas túžite po obyčajnom knižnom pohladení, po pocite bezpečnej a zároveň krásnej všednosti, po pripomenutí si toho, čo je v našich životoch naozaj dôležité, jej knihy sú niečo, čo má ambíciu tieto túžby naplniť.  Napokon, je v nich aj niečo rozprávkové a rozprávky sa predsa vždy dobre čítajú, bez ohľadu na to, koľko máte rokov.

O knihe napísala: Magi Vanovčanová

Volám sa Margita, mám 3 synov (ročníky 2011, 2014 a 2019) a spolu s nimi i ďalšími nadšenými čitateľmi tvoríme tento blog. Knihy sú pre mňa terapiou. V roku 2022 mi diagnostikovali rakovinu prsníka v II. štádiu, absolvovala som mastektómiu, chemoterapiu, ožarovanie aj biologickú liečbu. Momentálne som v remisii a pomaly sa zotavujem. Knihy zohrávajú podstatnú úlohu v mojej ceste za silou a zdravím. Písať o knihách pre mňa znamená rozširovať nadšenie a radosť z príbehov. Pozývam aj Vás, začítajte sa.